Príbeh o ostrove Čas

Na ostrove zvanom Čas to ľudia naozaj nemali ľahké. Vládol im ten najhrozivejší vládca zo všetkých. Svojich obyvateľov neustále nútil niekam sa náhliť, niečo stihnúť... Zabudnúť na Čas sa rovnalo smrti, preto tí, ktorí na ostrove žili, si dávali velikánsky pozor, aby sa za nič na svete nedopustili tohto smrteľného hriechu.

Šialený vládca dokonca prinútil poddaných, aby na jeho počesť vyrobili stroj, na ktorom by boli dva ciferníky, a tie aby sa v jednom kuse točili a točili a... točili. Stále dookola! Každý z obyvateľov ostrova musel rešpektovať dvojicu dozorcov a preukázať patričnú úctu, zhon, strach a stres vždy, keď sa niektorý z nich ozval, či už na ruke, na stene, v rádiu, alebo na kostolnej veži. Tento stroj dostal meno Hodiny a do temnej histórie ostrova sa zapísal ako najznámejší masový vrah.

Ach, veru ťažké to mali chudáci ľudia... Veď Čas nekompromisne odstránil všetkých, ktorí v snahe prekabátiť ho ničili svoje zdravie deň čo deň, noc čo noc. Deťom zabíjal rodičov, rodičom zabíjal deti, ničil partnerov, priateľov, milencov, celé rodiny, ba dokonca civilizácie... Tých všetkých, ktorí nikdy nemali na nič čas! V skutočnosti mal totiž čas ich.

Zvyklo sa tu vravieť, že Čas sú peniaze, no pravda bola taká, že čím viac peňazí ľudia mali, o to menej času ostávalo pre nich samotných, ako aj pre ich milovaných.

"Nestrácaj čas!" – kričali jeden na druhého otroci, aby si tak pripomenuli moc, ktorú Čas mal.

Ako však Čas neustále ničil viac a viac ľudí, mnohým začalo dochádzať, že im vládne niekto, koho vlastne v živote nevideli. Niekto, koho nemali možnosť nikdy uzrieť, chytiť, pretože tento údajne najhorší zločinec v dejinách v skutočnosti vôbec neexistoval! Ľudia sa chceli búriť, no nebolo proti komu. Chceli do niekoho udrieť, no nebolo do koho. Chceli usporiadať revolúciu, zvrhnúť vládu Času, vyhodiť ho von oknom, avšak... Po neúspešných pokusoch, keďže neboli vôbec hlúpi, im to nakoniec došlo. Pochopili, že celý ten čas bol Čas ukrytý v ich vlastných hlavách. Tam si tikal, odzváňal, organizoval, stresoval, ubližoval a zabíjal všetko živé naokolo.

Áno, ľudkovia zlatí, veľmi dobre hádate, bol to najväčší šok v ľudskom vedomí, hotová katastrofa, zemetrasenie, keď ľudia uzreli bolestnú pravdu o tom, že slúžili fikcii, ilúzii, duchovi času. Keď sa z toho však títo krásni ľudia spamätali, rozhodli sa, že zo svojho ostrova urobia raj na zemi. Stalo sa teda, že ožili rodičia i deti, ožili všetci tí, o ktorých sa myslelo, že už dávno nie sú medzi živými. Zrazu vstali z mŕtvych a na prekrásnom ostrove zavládol pokoj, radosť, smiech a láska. Ako sa len tancovalo, spievalo, radovalo, milovalo a hralo. Ľudia si zvolili vládu srdca a nechali sa viesť jedine jeho hlasom. Na čas už jednoducho nebol čas!

A čo sa stalo s hodinami? Ach, zlatí moji čitatelia, svoj doživotný trest si odpykávali v múzeu, ako odstrašujúci príklad pre každého, kto by sa niekedy chcel zahrávať s myšlienkou na to, že by nastolil vládu času.

Snáď budete mať trocha času, zachytiť tón srdca hlasu.

S láskou M.