V premočenej košeli posadený na dne mora
chcem povedať párhlasných slov.
Oceánu, tebe,svetu,
dažďu čo derie saoblohou
až na dno, došpiku kostí...
Aby uhasil tenpocit prenáramnej bezmocnosti.
Na dne moraunášaný,
bez tiaže hmoty,myšlienky,
po prúde slobodysa vraciam domov.
Odolávať márneskúšam, radšej vítam nečakané...
Boh kvapkamišťastia hladí srdce oceánu
keď stonámvďakou, že smiem tu BYŤ!
