Sledujte ma na Facebooku

Kedysi...

Kedysi som sa domnieval, že svetu treba odpustiť jeho chyby, a že som to práve ja, dokonalý, kto to musí urobiť...

Neskôr som zistil, že jediný, komu treba odpustiť, som len ja sám, za to, aký naivný a namyslený som bol... za to, akú dôležitosť som sám sebe prikladal... Ego kŕmilo ego... Láska mu to dovolila...

Dnes už viem, že netreba odpúšťať vôbec nikomu, že všetko je odpustené ešte skôr, než sa to vôbec môže uskutočniť. To všetko vďaka Nej, ktorá je všetkým čo je, všetkým čo môže i nemôže byť...

Kedysi som sa domnieval, že svet treba milovať, a že som to práve ja, dokonalý, na kom závisí, či svet lásku dostane alebo nie... Bol to však iba chladný kameň logickej mysli, ktorý sa tváril ako teplo srdca...

Neskôr som zistil, že jediný, komu naozaj treba lásku, som ja sám, za to, aký naivný som bol, za to, akú dôležitosť som sám sebe prikladal...

Ego kŕmilo ego zatiaľ čo srdce pokojne mi spalo...

Dnes cítim, že nie je žiadne ja a svet... Je len a len Láska a tou sme všetci, bohatí i chudobní, hladní i nasýtení, trpiaci a spokojní, všetci bez ohľadu na náreky či dôvody, nech sa zdajú byť akokoľvek logické... Nikdy nič okrem Nej neexistovalo a ani existovať nebude... A práve vďaka Nej a jej milosti máme dovolené niekedy sa domnievať, že žijeme v oddelení od Nej. Máme dovolené tváriť sa chladne a myslieť si, že Láska neexistuje, zatiaľ čo naše dôležité batôžky vyčerpávajúcich myšlienok, strachov, komplexov a názorov, tie jediné sú skutočné... Aká je len milujúca, veď len a len vďaka Nej máme dovolené ňou samotnou dokonca i opovrhovať... Sme Ňou skôr než o Nej dokážeme myslieť...

K čomu sú najväčšie múdrosti a pevné názory pokiaľ nás nevedú späť k Láske?!...

Kedysi som sa domnieval, že človek by mal mať nejaký sen, ktorý treba nasledovať po celý život.

Dnes už viem, že práve táto moja domnienka bola veľkým snom, ktorý sa zdal byť tak skutočný... Životu samotnému, bez predstáv o Ňom, bez očakávaní a túžob, sa nevyrovná žiaden sen, nech by bol akokoľvek veľkolepý... Život bude existovať bez snov i naďalej, avšak sny bez Života neprežijú ani chvíľu... Ja som Život... Ty si Život... Život sám je...

Kedysi som sa domnieval, že pokiaľ mám písať a tvoriť, musí to byť úprimné, uvoľnené a spontánne, nie z chladných útrob limitovanej hlavy, ale z hĺbky čistého srdca, lebo to je to najcennejšie, čo môžem vložiť do mojich riadkov...

Neskôr som zistil, že je to tak...

Dnes cítim, že je to tak...

Že ja a vy, Jedno sme...

Ako nebyť Jedno? Nemožné...

Je na čase dovoliť si byť tým, kým sme,

roztopiť v Skutočnom neskutočné...

_/♥_

M.