Sledujte ma na Facebooku

O pokore

Spýtal som sa Boha čo znamená byť slobodný a On mi láskyplne riekol:

Sloboda je ako vietor. Cítiš jeho prúdenie, a predsa nie je v tvojich silách uchytiť ho do dlaní. Môžeš tisíckrát do noci vravieť o vetre malému dieťaťu, opisovať a básniť o jemných zimomriavkach na vetrom hladenej koži, či o tanci vlasov v jeho rytme... nič z toho sa však nevyrovná jedinému okamihu, kedy vietor objíme jeho pozemskú bytosť a povznesie jeho dušu. Vtedy náhle pochopí, že toto je skutočne on a už nikdy nezabudne, aké to je, byť dieťaťom vetra.

Na svete existuje mnoho ľudí bažiacich po slobode, netušiac, že práve táto túžba ich zotročuje. Iní sa celý život pasujú za bojovníkov za slobodu, nechcejúc si priznať, že bez neslobody nebolo by za čo bojovať, že nesloboda dáva život ich predstavám o slobode, dáva život ich mysliam... Že jedno ako aj druhé sú dve dlane jedného tela, ktoré idú ruka v ruke celú večnosť. Never preto takým anjelom, ktorí budú osočovať diabla, nepriznávajúc si, že práve vďaka nemu môžu lietať na krídlach vlastných predstáv o sebe... Skutočná sloboda totiž nikdy neosočuje neslobodu rovnako tak ako slnko neobviňuje mesiac, že mu kradne svetlo.

Ľudstvo od počiatku vekov túži po zmene, a práve v tejto túžbe je nemenné. Necíti kvet vo svojich dlaniach, a tak chytá kamene...

Skutočne slobodný človek je oslobodený od slobody rovnako ako aj od neslobody. Prúdi ním vedomie, že nič a nikto nemôže spútať jeho dušu, iba ak on sám. Kričí vari ruža, že nechce byť burinou? Nie, namiesto toho zostáva tým, čím je, a čím vždy bola... Princeznou záhrad.

Skutočne slobodný človek nepotrebuje bojovať, nazývať slobodu menom, nepotrebuje burcovať davy. Slobodný človek pripomína jasnú oblohu, ktorá nebojuje proti mrakom a búrkam, veď jedného dňa každý mrak vyleje svoju náruč, aby do nej po čase znova nabral vodu. Takisto nevyháňa slnko ani sneh. Už od pradávna vekov si je totiž obloha vedomá, že ako herci hrajú na doskách a nie dosky na hercoch, tak všetky dejstvá a javy prebiehajú na jej belasej duši. Nikdy nie ona na nich. Nie veru, bytosť krásna, skutočná sloboda nenaletí tomuto neprestajnému kruhu začiatkov a koncov, ziskov a strát, výšok a pádov...

Stíchni preto, dieťa moje, a pochopíš, že prvou a poslednou prekážkou na ceste za slobodou je samotná domnienka, že si neslobodný. Lebo nik iný iba tvoja myseľ ti šepká, že lano je had a tvoje krídla sú ruky strašiaka v poli. Ak nastane sloboda v tvojej hlave, nastane i v tvojom svete...

Buď kým už si. Nie je totiž nič čo by si mohol urobiť či neurobiť, aby si tým nebol.

M.