Sledujte ma na Facebooku

Záhradkárov denník

Zo začiatku sa záhradkár domnieva, že jedine na jeho šikovnosti záleží, či bude jeho úroda dobrá alebo nie... A ono je to skutočne tak.

Neskôr zisťuje, že výsledok závisí hlavne na počasí, a teda urobí všetko čo je v jeho silách, no zvyšok pokorne odovzdá do rúk nebesiam... A ono je to skutočne tak.

Po istom čase, ak je naozaj zanieteným záhradkárom, prichádza podstatné pochopenie, že úroda nie je jeho, že mu nepatrí ani telo ani záhrada či snaha, ktorú do nej vložil, nech už sa snažil akokoľvek. Začína chápať, že obraz, ktorý o sebe mal je úplne klamný, že všetko čomu veril nemá v podstate žiaden pevný základ... A ono je to skutočne tak.

Po tomto pochopení sa už nedokáže ďalej úplne stotožniť so starými zvykmi, hoci sa ich ešte celkom nezbavil. A tak začne odovzdávať Bohu - úrodu, činnosť tela, pekné i špatné myšlienky, hriechy i dobré skutky, neskôr aj samotný akt odovzdávania... Stáva sa celkom nahým pred Bohom.

Srdce sa začína napĺňať pocitom božej prítomnosti, súcitom so všetkými ľuďmi, nepodmienenou láskou a blaženosťou, mizne akákoľvek snaha niečo meniť či už v záhrade alebo v sebe, pretože vie, že celá záhrada existuje iba v ňom, vďaka tomu, že verí v jej existenciu. Mizne pocit vývinu, procesu, pocit oddelenia od ostatných záhradníkov. Záhradkár si uvedomuje, že vždy bol Tým čo hľadal a že neexistuje spôsob ako by Tým mohol nebyť. Hoci sa telo i myseľ hýbe rôznymi smermi, skutočný On je pevne a nehybne zakotvený v tejto Pravde. A ono je To skutočne tak.

V poslednej fáze nejestvuje záhradník, záhrada ani Boh, ani nikto kto by dosvedčil poslednú fázu. A ono je To skutočne tak.

_/♥_