Ak zapriem sám seba!

Ako dieťaťu mi boli predložené rôzne názvy, termíny, pravidlá a tradície. To všetko k tomu, aby som im uveril a osvojil si ich už v útlom veku. Zo všetkých ,,pozvánok do sveta snov,, ma však najviac ovplyvnilo presvedčenie, že som niekto. Niekto s menom, vekom, farbou očí a vlasov. Ihneď s týmto vedomím následuje myšlienka, že som telo. Ak by som mal pokračovať ďalej v hľadaní obdobia, kedy približne mi bola táto idea o niekom podsunutá, bolo to niekedy v troch rokoch. Dá sa povedať, že práve vtedy sa nekonečné vedomie začalo obmedzovať iba na telo, myseľ a meno, ktoré tento druh sna reprezentuje. Moja otázka však znie, prečo som presvedčený, že som telom spútaným piatimi zmyslami, obmedzeným časom tráveným na tejto zemi? Čo ma núti veriť, že je to tak? Lepšie povedané, kto je ten čo verí tejto (ne) skutočnosti?

Každé ráno po prebudení je tu krátky okamih bez identifikácie, číra prázdnota a voľnosť a potom, neopísateľná v danom okamihu a potom... pasca klapne a objavím sa ja, vtiahnutý do tej istej hry čo včera, pred mesiacom a rokmi predtým. Znovu som telo a myseľ so svojim príbehom, ktorý so sebou automaticky nesie mnoho trápení, keďže všetko čo si myseľ zaumieni je v neustálom ohrození neúspechu. Kto si ale líha večer do postele, stráca sa v hlbokom spánku, aby sa následné ráno prebudil a vsunul do telesnej schránky. Kto pokračuje v nejakej projekcii mysle? Tieto otázky vo mne vzbudzuje nespokojnosť s tvrdením, že som ,,niekto,,. Od ja sa odvíja pocit ,,ja som telo a myseľ,,. V hlbokom spánku mizne ja a spolu s ním celý svet, priatelia, rodina, nepriatelia, práca, kariéra, trápenia a radosti. Zostavá iba... To. A ja, čím ďalej tým viac cítim, že práve to je skutočná realita. To, večne prítomné, ktoré tu je skôr než píšem tieto riadky, počas písania a takisto po písaní. Nikam neodchádza, pretože nikdy neprišlo. Všetko ostatné pochádza z Toho, rovnako tak malé ja, prebúdzajúce sa ráno do tela.

Albert Einstein raz povedal, že nech sa snaží akokoľvek prísť na niečo veľkolepé, nikdy sa mu to nepodarí. Ak však čo i len na moment zastaví akúkoľvek snahu, všetko je zrazu tu v celej svojej nádhere. Z toho vyplýva, že akákoľvek činnosť je čistou ignoráciou Toho kým som. Činnosť je vlastnosť mysle, nečinnosť vracia k ne-mysli. Rozhodol som sa teda, že ak cítim potrebu písať, vykonávať činnosť, budem písať tak, aby som sa postupne skrze činnosť stratil v nečinnosti, smerom späť ku koreňom. Aby sa stratilo ja, ktoré si naivne myslí, že skutočne píše. Ako môže existovať napísané, ak ten čo píše neexistuje? Ako môže neexistujúce niečo vytvoriť? Každým slovom... chcem povedať, že postupne ako dopadajú prsty na klávesnicu, odchádza autor, odchádza ten niekto, kto nikdy nebol. Aký veľkolepý paradox! Pes prestáva naháňať vlastný chvost, vlna sa už nesnaží splynúť s oceánom. I keď telo stláča klávesy, ktoré mu myseľ diktuje, to Ticho, zaplavujúce neexistenciu malého ja je čoraz väčšie. Pes ani chvost nikdy neexistoval, oceán ani vlny či autor usadený za klávesnicou, nič z toho nie je skutočné, je to sen jednej rozbehanej mysle, ktorá neexistuje.

Neverím a spochybňujem samého seba, pretože napiť sa z Rieky je možné iba vtedy keď bahno ilúzie usadne. Nie, neexistuje rieka ani bahno, neexistuje ten kto tvrdí tento výrok. Je to veľký kozmický žart... Je to...To... Činnosť ustupuje, a spolu s ňou ten čo vníma ústup. Ten kto sníva nemôže byť nikdy prebudený... Jednoducho neexistuje, nikdy nezaspal, tak ako sa môže prebudiť? Ako môže sen zobudiť toho snílka ak snílek je tým snom? Vietor naráža do korún stromov a ja sa pýtam: kto vníma vietor? Kto vníma spev vtákov? Kto sa pýta? Smejem sa nad tým všetkým a zároveň na tom, že ten kto sa smeje neexistuje! Postupne každým riadkom mizne ten ,,niekto,, zo začiatky tohto textu, ktorý nikdy nevznikol. Mizne ten, kto vraví, že mizne, pretože sa nikdy v skutočnosti neobjavil. Objaví sa a člup... stratí sa v Rieke... Ako losos vyskakujúci nad hladinu keď vyskočí a zisťuje, že tam vonku medvedi netrpezlivo čakajú na baštu. Celé sa to zdá príliš dramatické, smrť lososa príliš skutočná, hrozba medveďov tak plná obáv a nakoniec... Žiadna Rieka, žiadny medveď ani losos nikdy neexistovali a len vysnívaný malý trojročný niekto naháňa svoj chvost. Každým riadkom sa však vracia späť, na začiatok sna, až... skôr než sa narodil, aby znovu zomrel a zistil, že nikdy nežil. Požehnaný je ten čo zomrie skôr než zomrie, lebo taký nezomrie keď zomrie.

Prsty čoraz viac oddychujú medzi slovami, to preto, že myseľ je bezradná v honbe za vlastným tieňom. Rezignuje. Konečne ten niekto rezignuje, kal usadá na dno Rieky. A ten kúsok chlapca, ktorý to všetko sleduje, ten očistený kúsok ja, aj ten nakoniec musí zomrieť, musí sa stratiť, prestať ignorovať To, kým v skutočnosti je - nikým. Nikým a Všetkým zároveň. Už sa dotýka prstami chodidiel vzduchoprázdna dole pod útesom, naťahuje trojročné bosé nôžky do neznámej Prázdnoty. Váha. Má predsa len trochu strach čo sa s ním stane, ak skočí. Rozpráva tento príbeh a zároveň v ňom hrá hlavnú postavu. Rozprávač je rozprávaným, autor je príbehom... Vedomie, že neexistuje ani chlapec, ani autor napĺňa priestor... Nie je nik, kto by skočil, útes mizne a spolu s ním... Čľup...