Raz niekto povedal, že treba dvakrát merať a raz strihať.
Ten niekto však v skutočnosti vôbec nič nepremeral, predtým než to povedal. Nemal totižto ani najmenšieho tušenia čím by mohol merať nemerateľné...
Jednoducho iba strihal, strihal a strihal v úplnom vytržení.
A keď náhle počas toho nádherného splynutia so Životom, kedy každá látka jeho ega a osobnosti bola rozstrihaná na márne kúsky, počas tej krásnej smrti v hlbinách Života, mu jeho vystrašená myseľ naposledy vykríkla, on zľakol sa a ospravedlnil svoju spontánnosť pred spoločnosťou hlúpym tvrdením, že predtým než sa pustil do tohto posvätného bláznovstva, tak dlhú dobu premeriaval a vypočítaval a kalkuloval... Že preto je potrebné mať všetko naplánované, vyrátané, mať istotu ako dopadne tento oslobodzujúci tanec s Bohom... Je to však absolútna hlúposť, on sám si je toho istotne vedomý a dal by čokoľvek, aby ho Život znovu pohltil do Seba.
Zľakol sa prázdnoty, ničotnosti, v ktorej by sa stratil, keby už nebolo žiadnej látky, ktorú by mohol obliekať, kombinovať, ukazovať spoločnosti. Zľakol sa nahoty svojej prenádhernej duše, skutočného oslobodenia od všetkého čomu doposiaľ veril. A tak keď Milosť pripravovala posledné rozplynutie, posledný krok svojmu dieťaťu, on vystrašený vzal všetky rozstrihané kúsky a začal ich spájať znova dokopy aby sa mohol znova obliecť. Myseľ znela tak presvedčivo, až jej nakoniec podľahol...
Preto neurob tú istú chybu. Nepremeriavaj život predtým než sa rozhodneš žiť. Strihaj tak odovzdane, až kým nebude nikoho kto by strihal, ničoho čo by bolo strihané. Ži tak veľmi, až kým nebude nikoho kto žil by, ničoho čo by bolo žité. Nikoho kto by niečo premeriaval...
Nestaraj sa o výpočty, lebo všetko je už dávno prerátané Dokonalosťou.
Buď teda dokonalý, lebo taký už si, a nie je absolútne žiadny spôsob ako by si takým mohol nebyť...
A že si túto dokonalosť práve teraz neuvedomuješ, to je tiež dokonalé.
M.