Jedného dňa do mesta prišiel kráľ, ktorý sa veľmi bál smrti. Vedelo sa o ňom, že je pyšný a nesmierne rád sa nechá opájať krásou svetských vecí každého druhu, len aby nemusel myslieť na smrť. Vybudoval nádhernú krajinu, no neváhal kruto potrestať každého, kto mu akokoľvek pripomenul smrť.
V meste v tom čase žil aj starý majster sochár, jeho diela boli veľkolepé rovnako ako múdrosť, ktorou sa vyrovnal najväčším filozofom všetkých čias. Mal myseľ génia, i keď jeho spôsoby vyjadrenia boli ľuďmi často považované za šialené. Ako jediný zostal v tento veľký deň doma a naďalej pokračoval vo svojej práci ako zvyčajne. Kráľovi po ľuďoch odkázal, že pozná tajomstvo večnosti, a ak bude chcieť, neváha mu ho prezradiť ešte dnes.
Na námestí sa v slávnostný deň zišli všetci ľudia, aby vzdali úctu panovníkovi. Netrvalo samozrejme dlho a kráľ sa dozvedel o neúčasti starého sochára a odkaze, ktorý mu poslal. Nezvykol venovať pozornosť obyčajným prostým ľuďom a v podobných prípadoch zvyčajne mávnutím ruky rozhodoval o ukončení ich života. Meno a um tohto starca však bolo známe široko-ďaleko. Rozhodol sa teda, že pôjde k nemu domov a prehovorí s ním osobne. Hoci mu nebolo po vôli prispôsobovať sa bláznivým rozmachom svojho poddaného, zároveň nedokázal ovládnuť nesmiernu zvedavosť, ktorá v ňom rozkvitla pri slove ,,večnosť,,.
Hneď po príchode mu prísnym hlasom pohrozil, že ho dá zabiť za neúčasť na slávnosti, pokiaľ nebude jeho tajomstvo dostatočne uspokojujúce.
Starec ho bez slov zaviedol do svojej dielne, pristúpil k jednej zo sôch a krátkym trhnutím z nej stiahol bielu plachtu. Zjavila sa prekrásna podobizeň kráľa v životnej veľkosti, vytesaná do najmenších detailov, socha tak krásna a vznešená, že i kráľ ostal v nemom úžase zo starcovho umenia. Ešte nikdy totiž nevidel takú nádhernú podobizeň seba samého. Nesmierne sa tešil, že zostane zvečnený týmto majstrovským spôsobom a smrť bude môcť znášať o čosi ľahšie.
- Tak toto bol ten dôvod? Veď je to úžasné! Prečo si mi to nepovedal skôr, ty starý blázon? Je to skutočný skvost, navrhujem vymenovať ťa za môjho dvorného sochára! - rozplýval sa s úsmevom nad veľkolepým dielom, chodil okolo a bláznivo objímal každý jeho kúsok.
- Chcete sa dozvedieť tajomstvo, ktoré som vám sľúbil? - spýtal sa nečakane sochár.
Kráľ zostal zaskočený. Myslel predsa, že práve socha má byť stelesnením jeho večnosti. Domnieval sa, že celkom presne pochopil dôvtip starca.
- Bol som presvedčený, že sochou si mi povedal všetko, ale ako vidím, mýlil som sa. Nože, prezraď mi tajomstvo večnosti, - povedal s neskrývanou zvedavosťou v očiach.
Sochár neváhal ani chvíľu, vzal to najväčšie kladivo, aké v dielni mal a celou silou ním začal udierať do sochy, až kým z nej po pár okamihoch nezostal iba obyčajný prach. Všetci prítomní, spoločne s kráľom, iba nehybne stáli ako obarení. To, čoho boli práve svedkami nemohli svojou logikou pochopiť, nech sa snažili akokoľvek.
Kráľ to už ďalej nevydržal a v hrôzostrašnom záchvate začal kričať na stráže, aby odviedli a zabili starca. Nedokázal uveriť tomu čo videl. Zničiť jeho sochu, a takú prekrásnu, to sa nemohlo zaobísť bez prísneho potrestania!
- Čo si to urobil, ty hlupák? Úplne si sa zbláznil? - kričal a kopal do prachu na zemi, zatiaľ čo stráže zväzovali starcovi ruky.
- Zabil som sochu, alebo kráľa? - spýtal sa pokojným hlasom.
- Kráľ dal rukou pokyn, aby nachvíľu zastavili a nechali ho pokračovať, hoci samému mu bolo čudné, kde sa v ňom berie toľká trpezlivosť s týmto starým bláznom.
Kráľ predsa žije ďalej! - zvolal starec sebaisto.
- S krásnou sochou, alebo bez nej, kráľ bude ďalej žiť. Tá socha nie je skutočným kráľom, nech je akokoľvek nádherná. A keď zabijete moje telo, je to rovnaké, ako keby ste zničili ďalšiu sochu. Nikdy nemôžete zabiť Toho, kým v skutočnosti som, kým v skutočnosti ste i vy, kým sme všetci. Ešte skôr než prišli na svet naše telá, On je. A keď naše telá odídu, On je. Nikdy nemôže On zabiť Jeho, lebo On je všetkým čo je, bolo a môže byť… Zničením sochy som chcel poukázať na pominuteľnosť všetkého čím nie sme a na večnosť toho, kým naozaj sme. Nešlo mi o to uraziť vás. Ak sa prestanete stotožňovať s vašim telom a s pominuteľnosťou navôkol, rozpoznáte večnosť už teraz. Ponúknete krátku vlnu a získate Oceán!...
Vraví sa, že po chvíli ticha kráľ nariadil nechať starca na pokoji a so sklonenou hlavou odišiel sám do lesov, kde dlhé noci a dni premýšľal nad tým čo mu povedal. Po prvýkrát bola veľkolepá krajina bez panovníka, ktorý by jej vládol. Nevedno, či na neho zapôsobila nebojácnosť a sebavedomie starého sochára, isté však je, že už nikdy nebol taký ako predtým. Keď sa po veľmi dlhom čase vrátil z hôr, otrhaný a špinavý ako najväčší žobrák, kráčal rovno za starcom.
Neprehovorili spolu ani slovo, iba sa smiali, objímali, spievali, tancovali a popíjali, šťastní ako malí chlapci… Až kým sa ich sochy nerozpadli na prach…
Po prvýkrát sa skutočne stretli pod jednou Strechou, v skutočnom Domove.
Z kráľa stal sa žobrák a zo žobráka Kráľ…
Niet nikoho kto žil by, nikoho kto by umieral…
M. _/♥_