Prijmi skutočnosť, že sa nesmeješ vtedy kedy ostatní a naopak, vrieskaš od smiechu vždy keď sa to práve , "nepatrí."
Prijmi fakt, že napriek všetkému čo máš prečítané, naučené o živote, vyrozprávané, odžité, stále nevieš ako žiť. Stále necítiš to, o čom všetci hovoria, že by si cítiť mal, stále konáš inak ako by sa vraj malo. Stále prežívaš pocity, o ktorých všetci ostatní vravia, že ich už dávno ,,zvládli“ a že sú to pocity nevedomých a neprebudených a nízkych ľudí...
Vykašli sa na to! Naozaj ťa prosím, kompletne, absolútne, raz a navždy sa na to vykašli!
Lebo jediné čo by sa skutočne malo je vykašľať sa na to čo by sa malo či nemalo!
Otvor sa tej nekonečnej neistote, že jednoducho nevieš a je ti to jedno.
Je ti jedno i to, že ti to možno nie je jedno...
Maj v úcte svoje pocity, myšlienky, svoje reakcie na svet. Otvor sa im, nech len tečú cez brehy tvojho bezbrehého srdca, nech len hulákajú a narážajú do stien tvojho vedomia, buď si ich vedomý, to stačí. Nie je nutné vyháňať ich. Dovoľ im ten kozmický tanec na parkete tvojej bytosti. A prijmi fakt, že nevieš čo bude ďalej, že nevieš či vôbec niečo bude...
Ani nevieš čo vlastne nevieš...
No a čo?
Je škovránok azda hlúpy iba za to, že nevie že je škovránkom? Nie je jeho spev rovnako krásny? Sú stromy nedokonalé len preto, že nevedia, že sa volajú stromy? Si ty hlupák iba preto, že sa sem-tam cítiš hlúpo?
Maj v úcte svoje hlúposti, nevedomosti, beznádeje, neúspechy, smútky, bolesti. Maj ich v úcte rovnako tak ako svoje radosti, smiechy, lásky, šťastia.
Buď jediný človek na svete, ktorý nevie ako žiť, jediný, ktorý nemá nič vo svojich rukách, ani svoje ruky, jediný človek v celom vesmíre, ktorý to nezvládol a nebojí sa to priznať...
Vesmír si ťa zamiluje a ty si zamiluješ vesmír!
Vaša láska bude tak intenzívna, tak intímna, že sa jeden v druhom utopíte, vytratíte sa v sebe.
Nebude viac nikoho, kto by niečo vedel či nevedel, zvládal či nezvládal, nebude už viac víťaza ani porazeného...
Zostane len To čím si vždy bol, no nikoho kto by to dosvedčil!
M.